piatok 29. júla 2016

XPYR deň tretí, alebo lietaj v počasí keď sa ostatní boja...


   Kempovanie máme také, že ho sám teraz závidím. Vedľa krásne zurčiaceho, ľadového potôčku, poza to bralá čo mne vyrazia dych a Marekovi aj slzu z oka, nemá tu totiž matroš ani čas, čosi poliezť.
Ako sa ešte rozospatý driapem hore svahom, preskakujem zo skaly na skalu, dobieham nejakého španielika čo fučí jak parná lokomotíva. Nevie moc imperialisticky spíkovať, takže debata stojí za deravý groš.


 Trošku sa mi marí že cez to sedielko kade sa mám prešmochtať na hrebeň, akosi preťahuje...akosi fajne mocne. Hm sedlo, ráno...to sa spraví, naivne si myslím...
 Sedlo je bránou do iného sveta...plató  naľabo i napravo sa dvíhajú skalné kulisy a do mňa sa opiera vietor. Na kulisách sa len tak, nenápadčo kochajú a škriekajú po sebe miestny frajeríci, orlosupi. Sem tam to niektorého z nich prestane baviť, schytí sa na krídla, presmaží na východný svah a o deviatej si smelo dotočí v rozbitom stupáku sfukovanom po kose kdesi bohvie kde.
Po ceste hľadám, či reku vodu nenájdem...he, klasicky nie a mám už len liter zvyšnej a hodinu a pol do štartu.



 Jednou možnosťou je doštartovať zo skalného útesu a padák mať v závetrí a vlastne dole kopcom, pretože vrchol je kolmý z juhu a hneď to padá, síce zatrávnenou časťou, ale pre istotu plnou ostrých vápencových žiletiek na rezanie šnúr ako stvorených. Druhou je síce pekná a celkom slušne sklonená lúčka kdesi povedľa, ale je rovno nad rebierkom, ktoré bude robiť zlobu, myslím tým že raz príde stupák z JZ, druhýkrát z JV strany...no galiba. Keďže je času dosť, rozložím si inštrumenty, paličky slúžia ako konštrukcia, primaloftku zakvačím na ne, provizórne mám nejaký tieň, lebo samozrejme že okrem vody tu nie je ani kríčka, len skaly, skalky, kamene a šutre, pomedzi to pár trsov trávy. Prečo to toľko spomínam? Nachodil som ako idiot, pretože vždy o kúsok ďalej mi prišiel ten plácek ideálnejší...pár trsov trávy zakrývalo z môjho pohľadu blízkemu horizontu všetky tie kamene. Prejdem tých 10 krokov a vídím že je to zase plané. Ale aha, tam to vypadá lepšie...a tak kráčam, chodím, daromne sa radujem že nájdem pre avaxiáša miestečko, na ktorom mu nič nehrozí...musí to vydržať.
 O pol dvanástej rozbaľujem ale trošku sa mi to nevidí... tých pár trsov trávy leží na zemi ako pribitých, dravce svahujú na 1/3 plochy krídel, ako náhla rozprestrú, miznú za hranou... :D Jednoducho povedané fučí ako z prdelí všetkých tridsiatich siedmich Hannibalových slonov, čo tadiaľto kedysi do Ríma tiahli, naraz...našťastie ich už dávno zem kryje, ale predsa akosi sťažka vydychujú. Po pár pokusoch, čo ma po skalách povláči, padák dostanem do letovej polohy a už v poslednej možnej chvíli mi padne ako skala k nohám. no to by som sa pekne zrakvil.


  Zadumaný čo vymyslím ďalej, livetrack mi podľa všetkého nejde, signál viac nemám ako mám aj na telefóne. Nakoniec sa rozhodnem traverznúť v cca 1800m po hrebeni smerom po kurze. Prečo? Schádzať dole do doliny po vodu a stratiť 1000m výšky a potom sa hneď vybrať cez ďalšie rebro hore 500m. Lámem si teda nohy po kamzíčich stezkách, šotoline, skalách a tak podobne. Len pod haksne (dlhé nohy) sa pozerám a prichytil som sa na jednom poli šotoliny kde ma kus pošmyklo, že aha, však ten svah je strmý snáď aj vyše 45° a po dvoch metroch kamenia nasleduje zráz tak strmý že keby ho opáčim na vlastnom tele, som tak do klobások pomletý.




  No nič, ide sa ďalej, ale hlavne sa treba viacej sústrediť ako nohy prekladať. Dorazil som na miesto, kde trošku menej fúka, dokonca nie je to iba čisté kamenie ale aj kde tu maskovací trs trávy a čo najviac môjmu oku lahodí, je že som schovaný za rebierkom, ktoré trošku kľudní vietor, aj tá menšia výška čosi urobí. Samozrejme som vyplašený, všetkú odhodlanosť spotreboval hodinový pokus o štart v 12m/s. Srdce padlo do nohavíc, čo ak hore fučí tak, že proti vetru nebude žiadna šanca? Vzadu sú svahy, útesy, zrázy skalné, ostré a HLAVNE, nikdy som ich nevidel inak ako zo satelitu :D S istotou viem, že pristátie nebude v mojich silách, určite nie za hlavným hrebeňom...ako hore vyššie fúka, môžem len tipovať s pravdepodobnosťou hraničiacou s neistotou...nie je totiž ani mráčka, že by som odhadol ako cestujú.
 Nie po prvý, ba ani posledný krát sa odliepam od zeme s jediným prianím...Však som to odhadol správne!?!


 Berie ma rovno hore, ako dym komínom, berie ma stupák do plechovomodrých nebies. Keď sa na to tak teraz spätne pozerám, nebolo to až také strašné, stupáky pravda silné, vietor tiež, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, Totiž aj odhodlanie alebo obšírnejšie psychická odolnosť je ako sval, môže sa unaviť, či vyčerpať. Niečo si pritočím a pučím čo to dá. Pri preskoku cez prvú dolinu sa okrem dušovania na jakú hovadinu som sa to dal, skĺzava môj pohľad dozadu, do úzkej doliny plnej stromov a skál,. Dobre, nepristávam. Ďalší hrebeň viac som už trošku odvážnejší a pritáčam si tak do 2700-2800. Prepučím sa na ďalší krásny a skalnatý hrebeň, posledný pred skokom vzad do hôr na otočák číslo tri, Anayet. Dvaapoltisícový kopčisko neďaleko Candachú. Vykrútim si v silnom stupáku s vetroňom asi 3500 a on ufrndží preč ako keby nič, mňa pribíja k zemi. Hm...preletel som na druh kopček z tej výšky, pritočil znova...poriadne sa nadýchol a šup po vetre dozadu. Groundspeed okolo a aj vyše 70kmh. fasa.  Stupák pred otočákom zo mňa robí LEGO, robím čo môžem aj čo nemôžem, keby na zemi tak rukami rozhadzujem, myslíte si že na spartakiádu sa chystám... Celý čas pozerám do plachty, a počúvam Skydropa....keď je vybielené mám 8plus meter....v pol otočke dokonca aj zabučí...to značí 3.5 ms dole...rozdiel skoro 10ms behom troch sekúnd...mmm...španielskou práčkou by som tonazval. Dušujem sa že otočím Anyaet a idem ľondovať, že kašlem na to...len sa nezrakviť. Spätne: nebolo to až také zle ale priposratosť zrobila svoje. Zase posunuté hranice :)


 Ledva sti stihnem všimnúť istého velikána, menovite Pic du Mudi du Ossau. Akože taký monolit čistej skaly, to je sila! Odhadujem že má tak 400-500m a vypína sa hrdo zo zelenej planiny ako kráľ zo starých čias. Z romantického rozjímania ma prebudí až Avaxiáš pod nohami...DAVAJ BACHA, HEJ?! Keď to vybierem... celý rád hľadím do otvorenej a celkom landing friendly doliny. Pristávačka na pláži, na stojáka. Nohy sa mi klepú, hlas sa mi chveje a z nosa krv tečie. Dám sa dokopy a behom, cvalom pokračujem popri nejakej priehrade. Nohy si oddýchli, môžem sa smelo nadopovaný adrošom mocovať po zemi ďalej. Po asi 10km vidím troch chlapcov miestňakov letieť. teda...skôr stáť vysoko nad údolím. Veru, nebol by osm dovial ďalej a keby aj, nemám kde londovať. Pár ľudí som predbehol, živý a zdravý som ostal...No do krásy deň!
TRACK

Večer ešte Guiseppe skúša ale pristáva ešte zafúknutý na ušiach a speede, Zlatko to radšej posadil po pár metroch.
 Večer sa rozkladáme pod akousi 2000m horou z ktorej chcem ráno leapfrogovať, lebo pôjde fronta tak čím skôr hore a aspoň niečo si zletieť. Dobiehajú nás organizátori, že chcú videáž :)
 Evergreen pretekárskej kuchyne, cestoviny so všetkým možným a do nového fajného spacáčiku môžem ísť chrňať.


Nachodil som cca 27km, nakúpil zo 700m výšky a odvial som čosi okolo 35km, nič moc ale nezadrúzgal som sa :)
  Prvý traja chaloši sú už dávno za horami, dolami, letia v slabšom vetre a tak dnes končia pred TP7. Maurer to stihol aj zhučať do doliny...


ĎALEJ-->



XPYR deň druhý, alebo ako som sa vzadu pozabudol


 O piatej zvoní budík, Kubko ako mátoha zmátožená, varí mi vodu na zaliatie sušenej strovy, ja si popíjam redbull. Vietor dobre že stromy neláme. tak tu preťahuje. Ej stočertov aj s predpoveďou, však to také nemalo byť!
 Tma-tmúca, okrem hukotu vetra nikto a nič ani nepípne. Či sú v Španielsku lenivé aj zvery či čo? Brodím sa spomínanou kombo zmeskou papradia s pichliačmi a jak dumám, tak dumám, je mi jasné že nepoletím...normálne. Iba že by som pretekal...to poznáte...na krv, vtedy áno. Nejaký ten kilometer predomnou zápasí s vetrom a papradím aj Garin, akýsi to frantík. Podľa Livetrackingu to zabalil, kráča po vrstevnici ďalej. A bárs nečudo, však moju chatrnú schránku telom zvanú, vietor temer uchytí. Nuž z tohto nebude nič...dlhý nos a poďho v Garinových stopách. Ako cesta klesá, na konci hrebeňa fúka už pomerne, ale naozaj len pomerne znesiteľne. Tož 10-12ms...to by pretekársky letieť aj šlo. Garina vidím pod sebou, dupať po asfalte...nuž, vytriem mu kocúra!


 Kombo na zemi (papraď+pichliače) mi dosť bráni v štartovaní ale našiel som kúšťok, kde by to šlo. Rozbalím sa do podkovičky, bohovsky dobre skontrolujem všetko, najmä speed a už len dúfam. V čo? Ako nie po prvý krát a veruže nie ani posledný, prajem si pri štarte do vzduchu len jediné...že som to odhadol správne, tj. môžem to zvládnuť. TRACK
 Ťuknem áčka, 20m som poskočil vzad, kým sa Avax nad hlavu dostal a už aj ma berie hore i pučím plný speed. Hore a na mieste. Ale Avax ma nesklame, otočím sa málinko na kraba a už to aj ide, celkom mi vietor pomohol a neskôr, počas tých pár km, dosť zoslabol vplyvom závetria ktoré mi robili kopce vpredšie. Keď vyľondujem pri ceste, som aj celkom vytrasený ako nie po prvý a veruže ani posledný krát. Ale nemusím chodiť! To mi už aj Maurer prízvukoval na Bornes. Leapfrogy ťa pošetria do kritických situácií, keď naozaj treba zabrať a bežať, drtiť. Samozrejme, neviem to tak ako Šampión..ale len opakovanie a neustále zlepšovanie robí majstra.


  Kým ma dobehnú chaloši vo vozidle podpornom, už sa aj driapem znova na kopec...aj keď zase mláti so stromami ako keby boli z papiera. Nuž, hádam to zoslabne, myslím si. Zase mi dochádza voda, suším, slnko pečie, kopec sa nado mnou čnie. Naveľa-naveľa nájdem napájadlo a ďalšia Suchotyssea je za mnou. Dokonca aj vietor poľavuje na rozumné hodnoty, občas umožňujúce aj dopredný, letecký pohyb na plachietke. Okamžite som rozbalený a fuk do toho. Presvažil som zopár km, pristál v kombe (pichliače+pichliače a ešte raz pichliače a k tomu dve ovisnuté paprade, aby ma to zmiatlo) 15 minút teda vymotávam šnúročky v 35° svahu i teplote okolitého vzduchu. Chytro sa predrať kriačiskami, dnes už s dlhými nohavicami, ktoré už so mnou všeličo preskákali-prekráčali-preliezli...tak dnes už žiadne škrabance!
TRACK

 Support ma nachová pod krásnym platanom s výhľadom na pekne zelené kopce naokolo a samozrejme všadeprítomnými konečnými produktami kravského či konského trávenia...aspoň dotvárajú atmosféru, vnem je to ale trošku aj silnejší ako by som si prial...


Po jednom neuspešnom zlete v bezvetrí a úpeku, pokračujem do sedla smerom na 2TP, dvojtisícovku Orhi. V sedle čosi pofukuje, premotkám sa čo najvyššie, dokonca pod supiu párty. Sedia na kameni a škriekajú po sebe, ako rozbalím avaxa, schytia sa na krídla a ukážu mi fajanový stupák, niečo dotočím a  potom ešte raz a proti vetru ma ale nechce pustiť, ušetril som však niekoľko km asfaltu nohám a aj urýchlil presun. V horúčave prekladám nohy na ďalšie štartovisko, ono totiž je to tu dosť vysoké ale aj plytkô ako scenár Hornej-Dolnej, nie je dobrého miesta na štart. Musím prejsť ešte niekoľko kilometrov kým sa na vhodné miesto dostanem...a potom konečne sa ide na to! Šup a som v nebi...dotáčam poriadnu výšku, pokračujem v nádherných výhľadoch na TP2.


  Panoráma až strach pozerať, naozaj...kopce ako kráva, holiny a ďaleko predomnou aj skaliská....a ja nad tým všetkým? TRACK
 Musím ale vyľondovať, mám totiž pretočený speed cez hlavný popruh a aj pravý voľný koniec som nanič zapol. Nevadí, pred turistami na hrebeni pristanem, za 10s to všetko prerobím a ide sa na to. Nakúpim snáď 3000m a poďho ďalej. Posadil som sa už o nejakej šiestej. Síce nič moc, mohol som to ináč vymyslieť ale to je teraz už jedno. Dôležité je že som ešte s dvoma , troma uleteli hlavnému pelotónu, ktorý je prikovaný k zemi ešte ďaleko pred TP2. Spíme v nádhernom prostredí
  Prvá trojka (Maurer, Durugáč a Mayer, nám uleteli o naozaj hodne). teraz spätne by som asi radšej utekal ako o život za nimi na svoje posledné dnešné štartovisko a nohy nešetril, nuž ale po bitke je každý generál...a ja si to zapamätám!


Nejaké čísielká:  Nachodené: 25km, chodením nakúpené (výšky) : 2570m odviate: 43km


  ĎALEJ--->

štvrtok 28. júla 2016

XPYR deň prvý, alebo monológ, alebo poďme sa pretekať v pekle...




  Som nazad na rodnej hrude, Celkom slušne unavený a na počudovanie celkom zdravý. Žiadnu tabletku (padáčkari vedia) som nepotreboval.
 V najbližších článkoch sa Vám, moji milí počítači, pokúsim sa priblížiť, ako to vlastne celé na tom X-pyre bolo, aký bol zápas s nepriazňou počasia, samým sebou a podobné bludy. Bude toho asi dosť, ale darmo, podnik to bol naozaj neskutočný, takže pár slov o ňom utrúsiť treba. Určite sa ale budem snažiť obísť opis toho kde a čo som jedol a ako si amatérsky tejpoval hnáty leukoplastom lebo je to kúl.
Briefingy, podpisovačky, papierovačky a podobné patálie sú už za nami, poslednú noc pred závodom spíme v kempe, tak ako mnoho iných pretekárov. Som poriadne napružený, hrom do toho! Veľké preteky čakajú, pre mňa zatiaľ najsamsuperskejšie! Ako to dopadne? Budem vedieť trafiť aspoň na prvý otočák cez mesto? Čo môj rozbitý meniskus/krížový väz? Mesiac a pol som sedel na prdeli, netrénoval som, neodpíšem sa priskoro? Kopec iných hlúpostí mi hlavou letí, ale už na to nie je čas...o jedenástej na pláži v španielskej Hondarribii v Biskajskom zálive, po členky v piesku, prestupuje z nohy na nohu ako kury na zablatenom dvore 31 chlápkov z celej zemegule,  do toho sa roztápajú ako lacná poľská zmrzlina, lebo je stupňov vyše tridsať. Ale odznieva odpočítavanie a mne aj tak nabiehajú zimomriavky na chrbte a hlava vypína! 
VPRED! 



  Pár skokov cez šmykľavý, piesčitý brajgel premiešaný s rozmrvenou, snáď tisíckou ostrých mušlí a na prvom asfalte zhadzujem igelitky z topánok (to že by mi nenapadalo toho kentusu do nich). Cvalkám si prvý cez mesto po trase ktorú sme boli včera obzrieť. Postupne sa to drobí no ja chcem utekať minimálne 10-12km cez celé mesto. Volím síce nie najkratšiu ale pre mňa osobne najlepšiu trasu, čo najviac tieňom. 
Keď skrížime svoje cesty s ostatnými, som cca 10 minút za prvým gangom. Nuž, ale nemám úpal...Ďalej pokračujeme už len svižnejším krokom cez taký pravý vidiek, kde tu dom, kde tu krava, všade ploty a kľukatie cesty. Prevýško na prvý otočák, Larhunne je vyše deväť stovák metrov, keď to spolu s Marekom, mojím supportom drtíme hore, pravdu povediac mám celkom dosť. Nevládzem :)
 Prvý otočák, fotenie, milión ľudí a tak podobne. Vidím chlapcov z prvej trojky už letieť, nuž rozbaľujem svoje inštrumenty tiež. Fučí zo SV čo je zlé, totiž je to strašne stabilný vzduch, zároveň na trať je to trochu protivietor. Po predchádzajúce dni to bolo lepšie, bríza, mraky v 1000-1200m 3-4ms stupáky a teraz? Plechovo, stabilne a protifuk. Vidím že za mnou dlho nikoho nieto, tak skáčem do španielsko-francúzskeho vzduchu samotný (TP1 je na hraničnom hrebeni ESP-FR) 




  Po pár kilometroch ma zbije vetrík k zemi, no nevadí, chytro bežím na kopec na relaunch. TRACK Vidím iných, ktorí odštartovali akurát z TP1 a hnijú k zemi. Nájdem si plácek čo najnižšie a zároveň čo najvyššie, že by bol v pohode na drapnutie sa do plechových nebies. Štart je o meter dlhší ako môj avaxiášik. Preto sa aj strepem, podobne ako tuctový slovenský vysokoškolák po chodbovici, totiž, ani náznak reakcie. Žuch z metrového zrázu...trošku mám už pripečenú hlavu, keďže odu som vychliapal a všetko je tu suché, aj zaručené "pramene".




  
  Takýto pripečený odpálim povedľa Krysťáka  (CZE) a Williamsa (USA), vrtíme sa v tých slabotinkách spolu. TRACK Jessie to skočí vzad a my dvaja s Čehúňom trošku otáľame. Po preskoku ponad celkom zalesnenú dolinku ešte čosi prikúpime, ale vietor nás tlačí k zemi. Vyľondoval som čo najvyššie, do hnusných a svinských papradí ktoré vyzerajú mäkkúčko ale opak je pravdou. Žašívajú sa v nich (podobne ako Hranol v Bonaparte)  zloby najťažšieho kalibru. Taký dodriapaný som že strach pozerať a hrôza cítiť. Už nebudem riskovať lietať v krátkych nohaviciach, dušujem sa počas výšľapu. 





  Odpečený som strašne, už mám zúžený uhol záberu, bolí ma hlava, slabý som ako čajík. Nikde ani náznak žriedla. Support je ešte ďaleko. Hrom a peklo...už meliem z posledného...ale asi dve minúty pred vypnutím mojej telesnej schránky nadobro vidím...vidím prameň. Jáááj spása! Cítim smäd aký asi ani Mojžíš a Izrealiti pri ich 40 dňovej túre rozpálenou púšťou neokúsili, tak sa mi marí.
Chytro sa nalôcham ľadovej vody, oblejem hlavu aj celé telo, nech ma trošku schladí a už je tu support. Posedím zo pol hodinky, preberiem sa a už aj pádime na kopec. Nemám šajnu o prevýšení, ale strmý je poriadne. Pod vrcholom stretneme Geralda Golda, Xalps atléta. Prehodíme pár slov a letíme spolu. TRACK Mne to ako prvému a zlou stopou vydalo len tak tak ponad stromky a pristáť v slušnom závetrí do protikopca, to je už akosi pravidlom nepísaným...




Chytro balíme, lebo sme sa tu stretli s Krystom a ešte kýmsi. Mažem do sedla, najprv po ceste, potom krížom cez papradie spolu so schovaným bonusom, pichanie milujúcim :) Ej karamba!
  Napružený som, ako keby ani nie som celý deň s batohom na nohách, nemám za sebou tri kopce vydriapané a vyše 20km odšliapaných či odbehnutých. Darmo, ide o veľa. Nakoniec sa mi podaril celkom husársky kúsok, ako to support pokrstil. Štart o 21:08  a pristátie 56 sekúnd pred posledným možným ( (21:14:04)ináč hrozí penalizácia), zatiaľ čo všetci čo boli so mnou, zostali v sedle, kľajúc podobne ako ja, keď som chudáčika Avaxa ťahal z tých pichliačin v papradí. O tom radšej pomlčím.  TRACK
Dokráčam s úmyslom na druhé ráno prehopsať čo najviac km, pod akýsi kopček. Tam rozbalím môj fajnový GOTLAND1, ktorý mi robil spoločnosť a kryl moju telesnú schránku v Afrike, či Nepále a nedám naň dopustiť.





Po evergreene pretekárskej kuchyne, cestovinami so všetkým možným, namazanýmí nôžkami konžšskou masťou, ľahám na XTčku...prvej karimatke, na ktorej som sa vždy do krásy a ružova vyspal, bo moje kostnaté telíčko síce vládze kráčať, liezť a lietať od svitu do mrku, ale od mrku do svitu chce ležkať a pekne v teple a mäkkúčku!


Sumár dňa: Odšliapané či odbehnuté  30km odletené 30km, prevýšenie. 1800m