Ďurifukov denník : Bornes to fly ´16 1/3

Ledva sa vrátim z Afriky a môžem sa hotovať do Gálie, teda Francúzska na ďalšie preteky Bornes to Fly so štartom neďaleko Annecy. Samotným kolbišťom tohto už známejšieho eventu je oblasť Rhône-Alps. Nádherné scenérie vápencových skalísk, dlhých a strmých hrebeňov a typicky májové monzúnové počasie, to je Bornes.
V zložení Kubo Strmeň so zlomenou nohou a Kubko Šípoš ako fotograf, naložený vo vozataji od Zaja, plným konzerv, mojich topánok, stoličiek, aparátov so statívmi a kempovacieho vybavenia ukrajujeme z 1200km cesty do Annecy.
Kempneme sa v Germánii, len tak ledabolo v lese. Po tme sa ozývajú jelene,príjemný večer...

Ráno sa chytro zbalíme a poďho na západ. Mám trošku naprd náladu, pretože mi v noci prišiel mail, že pretek asi zrušia kvôli počasiu. Reku prosím?! Trepeme sa 1200km kvôli tomu,aby nás otočili nazad? Tak som napísal jedovatú odpoveď, že veď keď bude pršať, budeme chodiť, nie?

V mieste určenia sme teda ešte o dníček skorej, pretože sa to rozhodli posunúť štart na sobotu. Nuž tak sa kempneme do hotela, lebo leje ako z krhly celý deň a aj zajtra bude. Celé dva dni sa napchávam v očakávaní husťáckych pretekov, preto naberám tukové zásoby... aj na raňajkách, aj na obede
Nasleduje brífing a potom to príde.
Gundža chlapíkov s batohmi na chrbtoch, v šponovkách, s paličkami a šiltačkami a Ďuro. Zaznie odpočítavanie a bežíme!

Je tu aj Chrigel Maurer, tak som si povedal, skúsim sa ho držať :) cieľ to ušľachtilý, ale všetci padáčkari vedia a tí čo nevedia, je to proste BOH. Lieta ako orol a chodí či behá presne tak dobre, ako veľké má lýtka, lepšie povedané lýtiská, vyhral 4x najdrsnejšie a tuším 2x druhé najdrsnejšie (Xpyr pre nás tento rock) preteky a k tomu ešte aj delikátne, so štýlom.

Hore brehom na prvú štartovačku ideme naozaj tuho, mraky-nemraky, cez blato či mláky. Už mám vypnutú hlavu, čumím len na nožiská a snažím sa vydržať tempo. Rovinky už začíname pobežkávať. Vypadne Chríglovi fľaška, stihnem pri behu mu ju podať nazad. Heh, už si ma pamätá. Okolo supportu meliem čosi po slovensky tak na mňa kukne že:
"Aaah. Slowakei?!"

A už debatíme! S takým týpkom! Ja viem, prežívam to silno, ale viete, pred pár rokmi som si povedal že sa prebijem lebo sa prebiť chcem a začína to naberať na obrátkach, pasovať sa s týmto borcom bolo mojím snom. Rozhovor je o Slovensku, že to je super že sme sa až sem terigali toľké kilometre, potom že sa mu vidí že ma pozná. PROSÍM? Ďurifuka z Kremnice pozná najsam-super-fasa-bomba-delo-šupa športovec v paraglidingu na svete? Eh. Ešte kecneme o X-pyre že sa teším, že sa aj on teší a už sme pod prvým štartom. Tuším to pôjde letieť. V gundži áut podporných mám problém nájsť Kuba so zlomenou nohou, tak iba Kubko (fotograf) uteká so mnou strmákom v mokrej tráve a blate hore a požičia mi svoju bundu. Musím sa držať prvej grupy a štartovať čím skôr, mraky by sa mohli na chvíľu pred štartom roztrhať a treba byť vtedy prichystaný. Môj plán je nezhučať až dole do doliny, ale zrobiť len skok na prvé lúky cca 200m nižšie, prebehnúť po ceste a vrstevnici ďalej a znovu štartovať smerom do doliny smer Ugine.

Vidím pozitívum v tom, že ušetrím pár dôležitých metrov výšky tým, že nemusím oblietať jedno rebro a možno mám väčšiu šancu sa trošku udržať na údolke. Na lúke stretnem asi 4 ďalších, ich support rozháňa tri kone, ktoré sme zaujali, erdžia tu jak paskudy pobehujú ako s motolicou. Aby mi nezavadzali, vybehnem o 20m vyššie ako sú ostatní a rozbaľujem, nemám bundu poriadnu, nemám rukavice, som mokrý, spotený, nemám kuklu. Však dlho letieť nebudem...myslím si.

Odpálim a šudlám sa po rebierkach, Maurer a dvaja ďalší, lapajú stupák v mrholení, mne sa ho nepodarilo nájsť, pokračujem teda v údolke smerom na známy štart nad Marlens. Stále poprškáva. začína mi byť kosa. Z mrakov nadomnou sa vynorí trojka borcov a v "kozme" tj 200m nadomnou letia ďalej. Nemám výšky na rozdávanie, preto dotáčam hocičo. Štvrť metríky, pol metríky za sekundu, uvedomujúc že každou nastúpaným metríkom šetrím svoje nohy, v podstate driftujem. Zanáša ma do doliny, reku, skúsim teda kopce na druhej strane, možno by tam z bočného údolia, mohlo nejaký vetrík aj kolmo na svah oprieť.

Vejem rovno ponad Marlens, nalepím na svah a Skydrop hrá krásnu 2,5ms nahor! Fúha! Je mi kosa už taká, že nevidím či sa listy otočené a či nie, klepe mi hlavou, rukami nohami, bruchom...necítim si už prsty. Nevadí! Bojuj Ďuro! Podarí sa mi natrepať sa do 1800 tuším, na otočák je to proti vetru a do kopca. Viem čo urobím, pristanem do protikopca do závetria, ušetrím výšky. Ostatný už pristáli, aj s Orlom :)

Trošku mám bobky že v závetrí bude sranda ale nakoniec pohodička, Avaxiáš mám v ruke. Balím sa, trasiem sa (0° bolo v 1800m), potom cválam hore brehom. Píše mi Kubo že som prvý :) ČOŽE?
Dobrééé, ale nebude to mať dlhého trvania. Maurer už uteká ako keby ho naháňal exekútor. Začínajú ma dobiehať aj dodávky, furt ma fotia, ukazujú palčeky hore a tak podobne. Menšie strminky utekám aj ja. Hore na kopci sa rozbaľujem, je tam asi 5 organizátorských áut. Hehe, prvý raz na pretekoch Orla len na hodinku previať, to si ma už isto zapamätá ako nepríjemný vred na zadku. :)

Dám si leapfroga dole z kopca, vyľondujem, zbalím a chytro, svižne mastím preč. Orol ma už dobehol, držím s ním krok hore na kopec, bleskovo sa rozbalíme a zhučievame znova dole, o nejaký ten kilometer ďalej. Za každú cenu treba letieť, šetriť nohy.

Tentoraz mal Orol lepšiu stopu, snažím sa ho napešo doháňať zopár kilometrov. Posledný žabí skok je len tak tak ponad stromy na hrisko. Po ceste nájdem Maurerov svetrík čo si zabudol. Voľáko všetko len stráca..aj prenasledovateľov. Nevadí, pošlem support nech mu ho zanesie. Prichádza večerný lejak.
To už našťastie kempujeme kdesi pod kopcom, varíme v suchej, opustenej stodole. Nemáme veľmi času plánovať zajtrajší deň. Keďže sa nám náhodou ako tímu podarilo udržať sa pomerne vpredu, Maurer je kúsok pred nami, budem sa s ním jutre naháňať. Začína to zaujímavo :)
Čo prinesie druhý deň?
Pokračovanie TU