Hory, vrchy a grúne....slovenské mi už nestačia? Torre, cima, spitze...tie by som rád objavoval! Už dlhší čas mi to v kotrbe vŕta, pretože mám ľahučký Denali a chcem naberať skúsenosti a formu z pohybu v horách, takých naozajstných. Na prvé, nesmelé rande vyrážame spolu s Paľom Šulákom v nedeľu večer. Kočiar vrchovato naložený všetkým možným i nemožným športovým náčiním, vrčí celú noc. Svitanie nás dobehne okolo Insbrucku, kde už veselo zasnežujú zjazdovky. Zvrstvením a vetrom je však sneh unášaný popri kopci do mraku. V priesmyku St. Leonard je to už iná káva...-11°C a ťahá ma to odštartovať a zletieť ponad tú krásu do doliny zároveň s autom.
Sme trošku rozbitý z celej noci za volantom a preto sme sa rozhodli dnešný deň využiť na malé lokálne polietanie na teréne Voran. Pešo hore 900m prevýšenia nám dobre padlo, prevetrali sme ztuhnuté nohy.
Na štartovačke fúka krásne na kopec. Len je mi ľúto rozbaľovať sa do toho hnoju po zemi. Odlepíme sa spolu s Palim od zeme naozaj neskoro, okolo trištvrte na tri, to je v novembri viacej v noci ako cez deň. Kopec ale drží, nie moc ale na svažbu do odmrznutia to bohate stačí. Jedným okom škúlim na svah, druhým na tie bomba spitze (vrchy) oproti. Zasnežené, strmé nebotyčné skaliská. Radosť to sledovať. Na také horiská by som nechal zájsť chuť. Samozrejme musím ešte hodne pučiť. Nie je to však len tak...pri ledabolo prístupe tu isto nie je problém zahučať :)
Po asi hodinkovom rozjímaní a súčasnom odmŕzaní, hodím krásnu držku s parakotúľom na pristávačke a pekný deň za nami :) Večer sedíme u Rajčana v perfeknom bejváku a s ešte perfektnejšou večerou v brušku. Plánujeme čo na druhý deň. Počasíčko vyzerá letovo. Mohol by fúkať slabší Z-SZ, bude perfektne jasné počasie. Možností je veľa ale rozhodneme sa že sprobujeme na začiatok nejakú ferratu na Sella Towers SZ stenou a zhora odštartujeme. Je tam krásne plató z ktorého to pôjde ani mak na všetky možné strany. Ak to vyjde, bude to absolútne peckový zážitok, aspoň z môjho pohľadu.
V Passo Sella necháme kočiar a v slušnom mraze kráčame popod tie mohutné skaliská. Ako hrady pre obrov., také mi tie Dolomity prídu. Cítim sa oproti nim zase raz ako bezvýznamná smeť, taký drobný.
Pri nástupe do ferraty mám dosť, rovno hore skalou, v mraze a ako bonus desaťkilový a nie úplne najmenší batoh ktorý ovplyvňuje moju stabilitu. Odmrznuté prsty tomu nepridávajú na paráde. A posledná vec...prvé via ferrata rande v živote :)
Mordujem sa hore, pomaly zahrievam ruky. Všetko je v pohode do nejakej 70m výšky. Potom nasleduje komín bez lana.
Asi takýto :) Ono keby Paľo nebol povedal s obavou v hlase že je to naprd. Možno by ma to ani nevystrašilo...
Bonusom v tejto pasáži, okrem absencie istenia sú vyšmýkané chyty. V rukaviciach kde je teplo, je úplne naprd grip. Musia ísť dolu a holými rukami to už drží o málinko lepšie ale fajne ide mráz za nechty. Po minúte už necítim či niečo držím alebo nie. Našťastie blbá časť skončila.
Vylezieme do šotoliny a už chýba len pár metrov výšky a sme hore. Krásny, panaromatický a farebný výhľad sa nám naskytá. Viditeľnosť je takisto úplne neskutočná a keďže netienia ani žiadne mraky...pripadám si ako v raji, nebi, Valhalle či jednoducho v inom svete. Nadupaný endorfínmi a usmiaty od ucha k uchu...
Neviem sa rozhodnúť odkiaľ by šlo dobre odštartovať, alebo skôr lepšie. Buď severná strana, kde je miesto pre dlhý rozbeh a fúka slabulinko proti ale zároveň nemáme šancu chytiť žiaden stupák popri skale, pretože tam nesvietilo slnko ani mak. Druhou možnosťou je štartovať na JZ, kde občas dýchne termika ale sneh na šotoline nie je, mohli by sme teda šnúry podriapať. Bonusom je prílišný sklon a krátky rozbeh. Rozhodneme sa pre prvú variantu, lebo je vidno že v doline zafukuje sneh z diel od severu.
Keď už konečne odštartujeme, letom sa to ťažko dá nazvať. Silnejšie hodená skala, tak si prídem...studená skala ma tlačí v klesáku nadol. Pohľad je to však perfektný.
Ďalší deň už ide fronta, boli sme sa prejsť na jednu skalu neďaleko Bolzana. Kým však prídeme, začína pomaličky snežiť. V polovici z 1500m prevýšenia sa otočíme v hustom snežení, pretože si netrúfam pustiť Paľa do IFR :D Aspoň sme sa trošku prešli.
Stredajší plán je vzhľadom na severný foehn jasne pozemský. Rajčan poradí kam by sme mohli ísť... Za rohom je krásny, skoro dvestometrový ľadopád. Matroš máme, niečo si požičiame a valíme!
Veneziaspitze alebo Cima Venezia je kopčisko z ktorého pri perfektnej viditeľnosti vraj vidno až do Benátok. Zo severnej strany je maličký ľadovec a z neho vyteká ten náš zamrznutý vodopád. Nástup je asi hodinový, nikde nikoho nieto. Medzi sezónami je totiž akási ďúra, ani leto ani sneh, tak sú skoro všetky chaty a reštiky zavreté. V polke nástupu vidíme jednu dvojicu v ľade, nevedno ako sa tam vzali ale lezú. Kým prídeme tak to vydrtia až hore. Môžme ísť my.
Prvý ide Šulák, ja sa dole potím s istením. Totiž nové laná sa krkvú ako dážďovka, keď ju chytíš. Mám čo robiť a bárz mi aj teplo je. Po pár minútach kričí zo štandu, že môžem ísť. Takže zimná premiéra :D Mačky mám síce turistické ale cepíny bárz poriadne. Nutnú dávku teórie ako sa hýbať a uhly pri ktorých zbrane držia, Zaškolenie ohľadom skrutiek do ľadu som dostal za pochodu. :D Ale napodiv sa mi ide veľmi dobre. Nohami mlátim do ľadu ako besný, cepínmi ale netreba, držia perfektne. Samozrejme aj preto, že je ľad dosť položený.
Ruky mi nenatekajú a teda až na jeden drobný problém cez tkaý "karfiol" chytro vydrtím ku štandu. Prehodím skrutky ktoré som vybral nazad Palimu. Zaodiem sa do páperky, bo tu už celkom slušne fúka.
Šulák ide druhú dĺžku, istím a uhýnam sa padajúcemu ľadu. ale aj tak ma jeden trafí do oka.
Za prahom čo je tak 20m vyššie sa Paľo zaštanduje, pretože máme len 10 šróbov, z toho sú štyri na štandy.
Zruším, zhodím páperku a poďho nahor. Ide sa mi znova dobra až dokým nedoleziem do časti, kde je ľad síce mäkkučký, ale hlavne mokrý. Mačky aj zbrane v ňom držia dobre, ale keďže nemám nepremokavé rukavice, celkom rýchlo mi je zima. Doleziem do štandu a tam sa rozhodneme pre krátkosť slnečného svetla a nedostatku skrutiek pre zlanenie.
Paľo zviaže laná a omotá okolo akéhosi ľadového stĺpu aby sme potom laná mohli stiahnuť dole bez straty skrutky. Ja, problematiky neznalý som v kľude, až dokým len tak kútikom úsť nepovie že voľajak to praská.... :D
Ľudia sa prirodzene boja toho čo nepoznajú, niekto sa bojí lietať, pretože nerozumie turbolenciám, či neverí šnúrkam. ja nepoznám ako funguje ľad, čo vydrží, takže mám čoskoro tiež naložené. V štande som zostal sám a spolulezec pomaličky zlaňuje. Hypnotizujem stĺpik, aj šrouby na ktorých visím...pre istotu si zatnem aj zbraň povyše, keby náhodou povolili :D čo je hlúposť, ale kedže mi Pali nepovedal že podržia aj 2200kg, tak neviem. Vždy keď pohodím hlavou, ozve sa praskot....v tom silnom vetrisku mi to príde ako keby praskal ľad. Naložené druhý krát :D Už si predstavujem pád dole, odtrhnuté ruky a nohy... Ako predprípravu na zahučanie kochám sa pohľadom na okolité hory. To ma ukľudňuje pretože takto skončiť ja aspoň príjemnejšie ako nadzigať autom do stromu....To že praskot spôsobujú odlepujúce sucháče v prilbe mi v tej chvíli nedošlo.
Aspoň som sa vybál dochuti :) pritom taká blbosť :D
Paľo kričí z dola že môžem. Keď sa do toho opriem, strach by sa dal naozaj krájať. V kečke mi máta, keby sa ľad ulomil, nezrobím nič...Vydržal však bol dosť silný, ako Paľo hovoril...
Kokšo, tak to bola šupa,. pecka, bomba. Chalani čo lezú seriózne sa určite smejú, ale pre mňa to bolo prvý raz...neskúsený si všetko predstavuje v najhoršom svetle.
Pekne vymrznutý sa akurát so západom slnka dostaneme ku autu. Som šťastný ako blcha že sa mi nič nestalo a dal som to bez poisky :D Pali je zase rád že poliezol krásny ľad ešte ani zima nezačala...na SVK.
Takže prvé rande dopadlo ako dopadlo, nebolo to najhoršie, aj sme polietali, aj poliezli aj sme sa vybáli... nádherný zážitok. Zima je dlhá takže určite sa ešte vrátim!
Týmto sa chcem poďakovať najme Šulákovi, že sa na to dal nahovoriť a mal so mnou trpezlivosti. Rajčanovcom za to, že nám poskytli perfektné nocľažisko, kopec rád a postrehov a domácu váru, vďaka ktorej sme mali sily na rozdávanie.
Otestoval som Denali v drsnejších podmienkach, nazbieral nejaké skúsenosti aj pár červených krviniek. Aj Zajo ma podržal, nezmrzol som :)
Ešte samozrejme musím mnoho halušiek pojesť a mnoho toho pozažívať aby zo mňa bolo niečo iné ako slabo vylúhovaný čaj, aspoň je motivácia!
Po asi hodinkovom rozjímaní a súčasnom odmŕzaní, hodím krásnu držku s parakotúľom na pristávačke a pekný deň za nami :) Večer sedíme u Rajčana v perfeknom bejváku a s ešte perfektnejšou večerou v brušku. Plánujeme čo na druhý deň. Počasíčko vyzerá letovo. Mohol by fúkať slabší Z-SZ, bude perfektne jasné počasie. Možností je veľa ale rozhodneme sa že sprobujeme na začiatok nejakú ferratu na Sella Towers SZ stenou a zhora odštartujeme. Je tam krásne plató z ktorého to pôjde ani mak na všetky možné strany. Ak to vyjde, bude to absolútne peckový zážitok, aspoň z môjho pohľadu.
V Passo Sella necháme kočiar a v slušnom mraze kráčame popod tie mohutné skaliská. Ako hrady pre obrov., také mi tie Dolomity prídu. Cítim sa oproti nim zase raz ako bezvýznamná smeť, taký drobný.
Pri nástupe do ferraty mám dosť, rovno hore skalou, v mraze a ako bonus desaťkilový a nie úplne najmenší batoh ktorý ovplyvňuje moju stabilitu. Odmrznuté prsty tomu nepridávajú na paráde. A posledná vec...prvé via ferrata rande v živote :)
Mordujem sa hore, pomaly zahrievam ruky. Všetko je v pohode do nejakej 70m výšky. Potom nasleduje komín bez lana.
Asi takýto :) Ono keby Paľo nebol povedal s obavou v hlase že je to naprd. Možno by ma to ani nevystrašilo...
Bonusom v tejto pasáži, okrem absencie istenia sú vyšmýkané chyty. V rukaviciach kde je teplo, je úplne naprd grip. Musia ísť dolu a holými rukami to už drží o málinko lepšie ale fajne ide mráz za nechty. Po minúte už necítim či niečo držím alebo nie. Našťastie blbá časť skončila.
Vylezieme do šotoliny a už chýba len pár metrov výšky a sme hore. Krásny, panaromatický a farebný výhľad sa nám naskytá. Viditeľnosť je takisto úplne neskutočná a keďže netienia ani žiadne mraky...pripadám si ako v raji, nebi, Valhalle či jednoducho v inom svete. Nadupaný endorfínmi a usmiaty od ucha k uchu...
Riedky vzduch síce škrtí v krku a trošku otupuje hlavu, ale aspoň dáva pocítiť že som stále ešte čaj.
Pri prvej veži zasadneme a dáme si do nosa, chlebík so salámou a paradajkami...boží! Hneď sa zlietajú miestny borci...krkavce lačné. Kŕmime ich chlebom a vidno že sú navyknuté. Postupne sú bližšie a bližšie. Jeden taký zasoplený mi normálne vyskočí na topánku a z ruky zobne. Nuž, šťastie praje odvážnym....nažral sa dochuti. Chcel som hodiť aj tým ostatným vzadu, ale krkavec, beťár, vyskočí a mávne krídlami, chytí odrobinku počas letu.
Neviem sa rozhodnúť odkiaľ by šlo dobre odštartovať, alebo skôr lepšie. Buď severná strana, kde je miesto pre dlhý rozbeh a fúka slabulinko proti ale zároveň nemáme šancu chytiť žiaden stupák popri skale, pretože tam nesvietilo slnko ani mak. Druhou možnosťou je štartovať na JZ, kde občas dýchne termika ale sneh na šotoline nie je, mohli by sme teda šnúry podriapať. Bonusom je prílišný sklon a krátky rozbeh. Rozhodneme sa pre prvú variantu, lebo je vidno že v doline zafukuje sneh z diel od severu.
Keď už konečne odštartujeme, letom sa to ťažko dá nazvať. Silnejšie hodená skala, tak si prídem...studená skala ma tlačí v klesáku nadol. Pohľad je to však perfektný.
Ďalší deň už ide fronta, boli sme sa prejsť na jednu skalu neďaleko Bolzana. Kým však prídeme, začína pomaličky snežiť. V polovici z 1500m prevýšenia sa otočíme v hustom snežení, pretože si netrúfam pustiť Paľa do IFR :D Aspoň sme sa trošku prešli.
Stredajší plán je vzhľadom na severný foehn jasne pozemský. Rajčan poradí kam by sme mohli ísť... Za rohom je krásny, skoro dvestometrový ľadopád. Matroš máme, niečo si požičiame a valíme!
Veneziaspitze alebo Cima Venezia je kopčisko z ktorého pri perfektnej viditeľnosti vraj vidno až do Benátok. Zo severnej strany je maličký ľadovec a z neho vyteká ten náš zamrznutý vodopád. Nástup je asi hodinový, nikde nikoho nieto. Medzi sezónami je totiž akási ďúra, ani leto ani sneh, tak sú skoro všetky chaty a reštiky zavreté. V polke nástupu vidíme jednu dvojicu v ľade, nevedno ako sa tam vzali ale lezú. Kým prídeme tak to vydrtia až hore. Môžme ísť my.
Prvý ide Šulák, ja sa dole potím s istením. Totiž nové laná sa krkvú ako dážďovka, keď ju chytíš. Mám čo robiť a bárz mi aj teplo je. Po pár minútach kričí zo štandu, že môžem ísť. Takže zimná premiéra :D Mačky mám síce turistické ale cepíny bárz poriadne. Nutnú dávku teórie ako sa hýbať a uhly pri ktorých zbrane držia, Zaškolenie ohľadom skrutiek do ľadu som dostal za pochodu. :D Ale napodiv sa mi ide veľmi dobre. Nohami mlátim do ľadu ako besný, cepínmi ale netreba, držia perfektne. Samozrejme aj preto, že je ľad dosť položený.
Ruky mi nenatekajú a teda až na jeden drobný problém cez tkaý "karfiol" chytro vydrtím ku štandu. Prehodím skrutky ktoré som vybral nazad Palimu. Zaodiem sa do páperky, bo tu už celkom slušne fúka.
Šulák ide druhú dĺžku, istím a uhýnam sa padajúcemu ľadu. ale aj tak ma jeden trafí do oka.
Za prahom čo je tak 20m vyššie sa Paľo zaštanduje, pretože máme len 10 šróbov, z toho sú štyri na štandy.
Zruším, zhodím páperku a poďho nahor. Ide sa mi znova dobra až dokým nedoleziem do časti, kde je ľad síce mäkkučký, ale hlavne mokrý. Mačky aj zbrane v ňom držia dobre, ale keďže nemám nepremokavé rukavice, celkom rýchlo mi je zima. Doleziem do štandu a tam sa rozhodneme pre krátkosť slnečného svetla a nedostatku skrutiek pre zlanenie.
Paľo zviaže laná a omotá okolo akéhosi ľadového stĺpu aby sme potom laná mohli stiahnuť dole bez straty skrutky. Ja, problematiky neznalý som v kľude, až dokým len tak kútikom úsť nepovie že voľajak to praská.... :D
Ľudia sa prirodzene boja toho čo nepoznajú, niekto sa bojí lietať, pretože nerozumie turbolenciám, či neverí šnúrkam. ja nepoznám ako funguje ľad, čo vydrží, takže mám čoskoro tiež naložené. V štande som zostal sám a spolulezec pomaličky zlaňuje. Hypnotizujem stĺpik, aj šrouby na ktorých visím...pre istotu si zatnem aj zbraň povyše, keby náhodou povolili :D čo je hlúposť, ale kedže mi Pali nepovedal že podržia aj 2200kg, tak neviem. Vždy keď pohodím hlavou, ozve sa praskot....v tom silnom vetrisku mi to príde ako keby praskal ľad. Naložené druhý krát :D Už si predstavujem pád dole, odtrhnuté ruky a nohy... Ako predprípravu na zahučanie kochám sa pohľadom na okolité hory. To ma ukľudňuje pretože takto skončiť ja aspoň príjemnejšie ako nadzigať autom do stromu....To že praskot spôsobujú odlepujúce sucháče v prilbe mi v tej chvíli nedošlo.
Aspoň som sa vybál dochuti :) pritom taká blbosť :D
Paľo kričí z dola že môžem. Keď sa do toho opriem, strach by sa dal naozaj krájať. V kečke mi máta, keby sa ľad ulomil, nezrobím nič...Vydržal však bol dosť silný, ako Paľo hovoril...
Kokšo, tak to bola šupa,. pecka, bomba. Chalani čo lezú seriózne sa určite smejú, ale pre mňa to bolo prvý raz...neskúsený si všetko predstavuje v najhoršom svetle.
Pekne vymrznutý sa akurát so západom slnka dostaneme ku autu. Som šťastný ako blcha že sa mi nič nestalo a dal som to bez poisky :D Pali je zase rád že poliezol krásny ľad ešte ani zima nezačala...na SVK.
Takže prvé rande dopadlo ako dopadlo, nebolo to najhoršie, aj sme polietali, aj poliezli aj sme sa vybáli... nádherný zážitok. Zima je dlhá takže určite sa ešte vrátim!
Týmto sa chcem poďakovať najme Šulákovi, že sa na to dal nahovoriť a mal so mnou trpezlivosti. Rajčanovcom za to, že nám poskytli perfektné nocľažisko, kopec rád a postrehov a domácu váru, vďaka ktorej sme mali sily na rozdávanie.
Otestoval som Denali v drsnejších podmienkach, nazbieral nejaké skúsenosti aj pár červených krviniek. Aj Zajo ma podržal, nezmrzol som :)
Ešte samozrejme musím mnoho halušiek pojesť a mnoho toho pozažívať aby zo mňa bolo niečo iné ako slabo vylúhovaný čaj, aspoň je motivácia!
