piatok 26. júna 2015

Rumunskými Karpatmi deň tretí


 O siedmej budíček v kolibe rumunskej zvoní mi. Čaká ma dlhý deň. Musím sa vytrepať na kopec Parang, z ktorého chcem letieť Ďalej na východ po vysokých ale plytkých kopcoch okolo jednej veľkej nádrže. Na najbližšiu možnú štartovačku je to sedemsto výškových metrov. Počasíčko vypadá zaujímavo, dole v doline je hmla, po kopci mocne, až búrlivo prefukuje J vietor. Deriem sa najkratšou cestou cez les nahor. 

  Raňajky dám v polke také typické paštikárske, teda chleba s májkou. Dodá mi to sily a tak hravo ukrajujem z prevýšenia. Pri prvom vysielači vidím veterné rukávy, stužky, asi sa z tadeto mocne lieta. Ďalej ma zaujme auták s polepom SKYMAN, objaví sa aj týpek v gin bunde. Pokecám s ním, pozrie mi počasíčko. Dozvedám sa že auto a rozostavaná kolibka nie je nikoho iného ako Toma Coconea. :) svet je malý!

 Nabalí mi čokolády a načapuje vody. Deriem sa hore  s úmyslom na prvej možnej ploche to odpáliť a nasvahovať čo najviacej výšky, londnúť hore a počkať si na obed. Tak aj urobím, Aspeník ma pojme 300 metrov ktoré nemusím šľapať. Popri svahu to lížem, vidím dokonca divé kone pobehovať po holinách. Nedaľeko nich pristávam. Dávam si šlofík, študujem mapu a situáciu, dopĺňam energiu. 


Okolo dvanástej skáčem do toho, natočím pár metrov na preskok do závetria. Viditeľnosť je nádherná, všetko je ostré a jasné. Hory ako naše Nízke Tatry. V závetrí si nájdem niečo slabšie a dotáčam kochajúc sa tou nádherou. Letím od mraku k mraku ďalej s vetrom v chrbte a ide mi oči  vyočiť. Na kopcch sa túlia ovčie stáda, kde tu koliba, drevenica a nádherná príroda. Letím opatrne lebo kopce podo mnou majú 1800m, ale sú dosť plytké na prípadný re-štart. 


Počko síce vyzerá nádherne, ale nie je úplne perfektné, stupáky sú úzke a často aj slabé, zato klesákov je ako policajtov na cestách keď je slnečno.


Nerobím však chyby a pokračujem ďalej do vyšších kopcov po hrebeni na východ. Som naozaj šťastný, až dokým neurobím chybu. Stupák som nenalietol a tak klesám do zarastenej a plytkej doliny. Tlačím sa dopredu nad kosovku, nízko, že ju skoro okopávam. Našťastie citlivý SKYDROP zapípa tú našu a driape ma nahor. V 2500 opúšťam stupák, lebo nad hlavou je základňa a plné kotle valím na východ.

 Hrebeň sa rozdeľuje na dva menšie, ktorými končí a začína veľmi zalesnená oblasť nižších kopcov, v podstate akejsi doliny, či prielomu medzi dvoma väčšími hrebeňmi. To spôsobuje silnú údolku, ktorá ma začne pribíjať o zem. Neviem nájsť nič rozumné, svah nedrží a ja hnijem dolu, pristávam na cúvaka, klapáka a stojáka na poslednom fleku pri vysokom napätí. No celkom som sa napaprčil. 

Bleskovo zbalím a deriem sa koskou nahor. Chcel by som čím skôr odštartovať a využiť počasie. V kosodrevine nie sú však žiadne chodníky, alebo ak aj sú, nenašiel som ich. Ťažký bágel na chrbte, horúčava, a predieranie koskou je naozaj náročné. Pot sa zo mňa valí. Trošku mi aj riťou stíska, bo predsa, je tu dosť pusto, medveďov tu pár isto žije. Radšej zanôtim, alebo skôr zaziapem naše slovenské, nech aspoň medvede vedia že nie som ich. Možno nemajú radi zahraničné pokrmy.





 Nijakého nestretnem a po úmornej túre na 2100m vysokú pagurku som sklamaný bo je plytkejšia ako vtipy v Kredenci. Ale nevzdávam sa! Pešo nepôjdem! naveľa naveľa sa mi podarí aj odštartovať, lebo fúka prepekelne a rýchlosťou vyšetrovania trebárs Gorily. Postávam na mŕtvom bode, vietor ma nepustí, a som nízko. Príde však prífuk a pojme ma do 10m nad zem. No, zdá sa že je čas na speed, svahujem teda na polke. Po nejakej pol hodine to vzdám, v tom silnom vetre nemôžem nastúpať na odlet na ďalšiu možnú pristávačku a nechám sa iba zaniesť dozadu. Pristávam pri kolibke, kde bača hneď vykrikuje dačo po rumunsky, hodíme teda krátku reč.

"eu parapente petrosani"  (ja paragliding petrosani) pastier sa čuduje, bo je to asi 40km. Spŕška slov a viet mi nedáva zmysel a evidentne nechápe keď mu po rumunsky poviem "nu verde rumunesci" teda nerozprávam po rumunsky. Ale z posunkoch je mi jasné že ma volá do koliby na žrádelko. Bryndza s čímsi ťažko popísateľným ma zasýti. Zhŕknu sa viacerý a dievka s chlapákom čo v kolibke bryndzu tlačia naznačujú čosi ako "machina" teda auto.


  Rozprávame sa postupne štýlom: oni napíšu vetu do môjho zápisníka, ja si ju preložím (10minút) odpíšem (10minút) a tak máme z toho dvojhodinovú debatu, pozostávajúcu z pár viet. Zoberú ma dole do dediny lebo cesta je kadejaká a dlhá 18km. Tak reku dobre, chvíľu sledujem nádherné lesy za oknom ale zaspávam. Zobudím sa až Talmaciu o desiatej večer kde ma vykladajú, zmorenýsi idem ľahnúť niekde do poľa.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára